Prelomiť kruh
1980. Starý otec si srdcom prehnal dve guľky. Rodinný majetok je preč a žena s deťmi na ulici.
1983. Prichádzam na svet. Môj otec píše v liste priateľovi: Správa, ktorá zatieni všetko ostatné, je konečne tu: v nedeľu o 16:00 sa nám narodil chlapček! Váži 4 kilá a i napriek obávaným prognostikám sa neponáša na poštára. Hneď si zapýtal „hanolky s tataukou omakou“. Samozrejme, rečové schopnosti by sa ešte zišlo vylepšiť, no inak je úplne zdravý a má ten správny apetít. Do kufra auta som si pre každý prípad priložil aj lopatu, ale nakoniec ju vôbec nebolo treba. Pôrodné bolesti boli veľmi silné, no i keď som stál hneď vedľa jeho mamy, necítil som ich.
2006. Môj otec odchádza. Pre istotu si okolo hlavy prilepil aj plastové vrecko, aby si bol istý, že mu to vyjde. O deň neskôr dostávam dobre platenú prácu ako úradník na ministerstve zahraničných vecí. Hor sa do lepších spoločenských kruhov! Otec lopotil dvadsaťtri dlhých rokov vo fabrike, aby som ja dnes mohol byť tam.
2020. Dnes sa mi narodil synček. Pre syna chcem ešte lepší diplom a otca, ktorý neodíde prirýchlo. To prvé nie je problém, lebo chlapček zdedil múdrosť svojej matky. Splniť i to druhé bude výzvou. Keď prechádzam cez cestu, tajne dúfam, že ma električka celou svojou silou vezme so sebou. Jednosmerne.
2038. Môjho syna trápi prvá láska. Dievča sa s ním rozišlo v prvej polke semestra vysokej školy. Celé dni sedí v podkroví a dokola počúva „The end“ od The Doors. Som na smrť vydesený, že ma môže predbehnúť. Schovávam jeho opasky. Vyhadzujem všetky vreckové nožíky a so strachom hliadkujem v kuchyni okolo zásuvky s nožmi. Pod okná umiestňujem staré matrace. Na skrinku s liekmi som dal zámku. Moja žena si myslí, že pre seba robím bezpečnostné opatrenia, a spomína na tie tri týždne, keď mi do jedla primiešavala antidepresíva. Nemalo to žiadny väčší efekt, až na to, že som si prestal holiť bradu. Spýtam sa, kde ich schováva a prosím ju, aby ich tento krát primiešala do jedla synovi. O pár dní príde syn domov s novým dievčaťom.
2041. Keď sa dívam na vysoký most cítim sa ako vyhladovaný Etiópčan, dívajúci sa na ponuku dezertov v reštaurácií. Ešte chvíľu vydržať. Môjmu synovi sa má čoskoro narodiť chlapček.
2055. Idem na každoročnú prehliadku k môjmu lekárovi. Lekár mi oznámi, že mám rakovinu prostaty. Odmietam liečbu. Žena sa ma doma pýta, čomu sa tak hlúpo smejem.
2057. Žiadna liečba rakoviny sa zdá byť najlepšou. Lekár hovorí, že môj stav je stabilizovaný, a som vlastne opäť zdravý ako ryba.
2061. Dnes ráno som na hrudníku zacítil ostrú bolesť vyrážajúcu až do ľavej ruky. Chcem sa spýtať ešte jednu otázku: „Syn môj, si šťastný?“. Čo za hlúpa otázka! Samozrejme, že je šťastný! Pýta sa ma, či som v poriadku. Áno, áno dnes je všetko ok. Zložím slúchadlo a idem si sadnúť do nášho záhradného domčeku. Zatváram za sebou dvere a padám na zem. Vôňa drevenej podlahy mi pripomína našu chatku pri mori, kam sme chodili, keď som bol malý. Môj otec sa mi vtedy zdal väčší ako Pán Boh sám. Keď sme stavali pieskové hrady, bol šťastnejší než ja. Možno som to predsa nebol len ja, kto ho držal pri živote. Som tak šťastný. Ako líce môjho otca, pobozkám drevenú podlahu. Kruh sa zlomil. Mojím srdcom.

Advertisements